Snehuliak s papučou na postavenie 15 cm

Snehuliak je figúra vytvorená zo snehu, ktorá obvykle zobrazuje štylizovanú ľudskú postavu. Zvyčajne tvoria snehuliaka tri snehové gule rôznej veľkosti, ktoré sú poskladané na seba. Najväčšia snehová guľa je na zemi a tvoria nohy snehuliaka, najmenšia guľa je na vrchole a predstavuje hlavu.Tvár snehuliaka (ústa a oči) väčšinou tvoria tmavé kamienky alebo kúsky uhlia, mrkva predstavuje nos. Niekedy sa pripájajú z boku dve menšie gule ako ruky. Na hlavu snehuliaka sa pokladá starý hrniec ako klobúk, do štylizovanej ruky sa vkladá pometlo alebo metla. Niekedy sa okolo krku snehuliaka uväzuje šál. Snehuliak môže byť veľmi malý alebo môže dosahovať veľkosť aj niekoľko metrov. Závisí to od veľkosti a počtu snehových gulí. 

Stavanie snehuliaka patrí medzi pomerne staré tradície, avšak kedy presne ľudia začali stavať skulptúry zo snehu, je však úplne nevedno. Prvé písomné zmienky o snehuliakoch možno nájsť už v 16.storočia, a to priamo pri Shakespeara.

Snehuliak bol spopularizovaný v priebehu 18.storočia. V roku 1770 sa v jednej knižke pre deti vydané v Lipsku prvýkrát objavuje jeho názov ( Schneemann ). Pravdepodobne najstaršie vyobrazenie snehuliaka je na medirytine Daniela Chodowieckého, kde je znázornený ako personifikácia zimy a treskúceho mrazu, maje pritom hrozivý výraz v tvári a metla v ruke.

V 19.storočia sa pozvoľna začal meniť prístup ľudí k zime, ktorá už neznamenala len čas utrpenia, a snehuliak sa tak vo vyobrazeniach tohto ročného obdobia objavuje výrazne častejšie. V tejto dobe tiež získal vizáž „normálneho človeka“, svoj charakteristický tvar a prívetivý výraz. Stal sa obľúbenou detskou zábavou a motívom ilustrácií pre deti.

Zdá sa, že obraz priateľského symbolu zimy ovplyvnila koncom 19.storočia aj rastúca popularita vianočných pohľadníc a novoročeniek, na ktorých bol často umiestnený. Po roku 1900 sa začal objavovať aj ako figúrka na vianočnom stromčeku a neskôr začal byť tiež využívaný na reklamné a propagačné účely.

Dnes sa snehuliak celkom bežne vyskytuje vo všemožných oblastiach kultúry a komercie.

Základná kostra sa spravidla skladá z troch (ale napr. v Japonsku či Spojenom kráľovstve je zvykom stavať iba z dvoch) uválených či uhnetených gulí, z ktorých spodná – najväčšia – predstavuje nohy, prostredná trupa vrchná – najmenšia – potom hlavu. Niekedy bývajú spodné dve gule ešte dodatočne oblepované ďalším snehom, aby bol vytvorený dojem jednoliateho tela. Snehuliak môže mať aj ruky, vytvorené z menších snehových gulí, resp.valcov – tie sa prilepujú po stranách v hornej tretine strednej gule. Niekedy sa na vystuženie spoja používajú polená alebo násada pretiahnutá cez celé telo. Taktiež sa niekedy prilepujú uši alebo rohy.

Druhým možným postupom stavby snehuliaka je jeho postupné modelovanie z hromady snehu, podobne ako sochár postupne opracováva materiál. Tento postup sa väčšinou využíva pri stavbách snehuliaka väčších rozmerov, alebo keď je už dané zhromaždenie k dispozícii (napr.odfrézovaný sneh) a nie je preto nutné váľať gule.

Vlastnú holú stavbu je potom možné dekorovať rôznymi doplnkami, medzi základné patrí:

• nos (väčšinou mrkva alebo klacík, tiež uhlík, kúsok uhlia či kameň)
• oči (uhlie, uhlíky alebo kamene)
• ústa (rad kúskov uhlia, uhlíkov či kameňov alebo vhodne formovaný klacík)
• gombíky (rad kúskov uhlia, uhlíkov, kameňov či nakrátko nalámaných vetvík)

Podľa dostupnosti materiálu patrí medzi ďalšiu výbavu ešte:

• pokrývka hlavy (obvykle hrniec, tiež kvetináč, starý slamák alebo iný klobúk)
• metla (skutočná alebo vymodelovaná z vetiev či roští)
• šál (skutočný alebo suplovaný kusom handry)

V posledných rokoch sa rozmohlo aj netradičné dekorovanie fliaš v ruke, cigaretou v ústach, či dotváranie základnej stavby intímnymi doplnkami (prsiami, penis). 

Snehuliak s topánočkou na postavenie 15 cm