| Druh: | sirky |
Zápalky (tiež sirky) sú podlhovasté kúsky dreva, napr. osikového, smrekového či topoľového, menej často z lepenky so zápalnou látkou na jednom z jeho koncov, ktoré slúžia na zakladanie ohňa. Drevené tyčinky sú ďalej čiastočne alebo úplne nasýtené látkou uľahčujúcou horenie. Zápalná látka na konci drievka, tzv. hlavička, chytá v dôsledku trenia.
Zapaľujte v bezpečnej vzdialenosti od tela.
Na zakladanie ohňa našim prapredkom z doby kamennej slúžili dve vhodné drievka, ktoré sa treli tak dlho, až dosiahli trecie plochy dostatočnú teplotu. Potom k nim priložili trúd a fúkaním oheň roznítili. Tento systém je používaný u primitívnych národov dodnes. Neskôr sa ľuďom podarilo vyvinúť kresadlo, kde vykresaná iskra zapálila hubku. Potom ľudia vynašli chemické zapaľovače a zápalky.
Hlavička zápaliek sa teraz skladá najmä z chlorečnanu draselného, sulfidu antimónového, síry, farbiva a mletého skla, ktoré dáva hlavičke drsnosť, aby sa zvýšilo trenie. Dřívka zápaliek sú nasýtené tekutým parafínom, ktorý uľahčuje horenie a fosforečnanom sodným, ktorý zabraňuje tleniu zápalky po zhasnutí plameňa. Škrtátko obsahuje červený fosfor, mleté sklo a spojivo. Škrtnutím zápalky o škrtátko vznikne na styčnom bode teplota asi 200 - 1100 °C, čo postačí na zapálenie hlavičky a následne drievka. Tento druh sa nazýva bezpečnostné zápalky.
Vynálezcom bol v roku 1848 frankfurtský profesor chémie Rudolph Christian Boettger (1806-1861). O vynález v Nemecku nebol záujem, teda ho kúpili Švédi. Švéd Johan Edward Lundström zápalky zdokonalil, opatřil aj zasúvacou škatuľkou, a začal ich v roku 1855 priemyselne vyrábať. Na prelome 19. a 20. storočia boli hlavičky z hmoty, ktorá obsahovala jedovatý biely fosfor alebo sulfid fosforu. Biely fosfor bol pre výrobu zápaliek v roku 1903 zakázaný.